Projekt má dopraviť americký LNG z Grécka cez Bulharsko a Rumunsko na Ukrajinu a do strednej Európy, aby nahradil ruský plyn. Americký LNG je však drahší a súkromné firmy odmietajú podpisovať dlhodobé zmluvy. Bývalý rumunský minister energetiky varoval, že bez zmluvy hrozí „diplomatická patová situácia s americkým strategickým partnerom“.
„Vertikálny plynový koridor“ Európska únia a Spojené štáty oficiálne prezentujú ako kľúčový krok k energetickej diverzifikácii. Pri pohľade na verejné dokumenty a investigatívne reportáže však vyplýva, že tento projekt nie je komerčne výhodný – jeho hnacou silou je geopolitika, nie trhový dopyt.
Čo projekt zahŕňa: severojužný plynovodný koridor
Jadrom vertikálneho plynového koridoru je severojužná plynovodná sieť, ktorá vedie od gréckeho LNG terminálu v Alexandroupoli cez Bulharsko, Rumunsko a Moldavsko až na Ukrajinu. V septembri 2026 sa projekt rozšíril o západný Balkán – Severné Macedónsko a Srbsko sa oficiálne pripojili, čím sa počet zúčastnených krajín zvýšil na deväť.
Európska komisia a prevádzkovatelia plynovodov zúčastnených krajín dosiahli v marci 2026 dlhodobú rámcovú dohodu, ktorá zavádza novú štruktúru prepravných taríf a po prvý raz ponúka kompletnú škálu kapacitných produktov – denné, mesačné, štvrťročné a ročné. Bulharsko uviedlo, že nový úsek plynovodu Rupča-Vetrino zvýši kapacitu transbalkánskeho plynovodu z 5 miliárd na 10 miliárd kubických metrov a kapacitu prepojenia Bulharsko – Grécko z 3 miliárd na 5 miliárd kubických metrov.
Technicky sa projekt posúva dopredu. Po komerčnej stránke však problémy existujú od samého začiatku.
Úloha Spojených štátov: energetický export a geopolitický vplyv
Americké ministerstvo energetiky vo februári 2026 zvolalo zástupcov Bulharska, Grécka, Rumunska, Moldavska, Ukrajiny a Európskej komisie, aby diskutovali o odstraňovaní regulačných prekážok, zjednocovaní ciel a strategických investíciách do infraštruktúry s cieľom podporiť tok amerického LNG na sever.
Úradník amerického ministerstva energetiky Joshua Volz na rokovaní uviedol: „Spoluprácou s krajinami vertikálneho koridoru otvárame významné príležitosti na rozšírenie vývozu amerického LNG do strednej a východnej Európy.“
Americká veľvyslankyňa v Grécku Kimberly Guilfoyle je podľa viacerých médií hlavnou propagátorkou projektu v juhovýchodnej Európe. V septembri 2026 sa zúčastnila príslušných rokovaní a pokračovala v presadzovaní vstupu amerického LNG do regiónu.
Logika Spojených štátov je jasná: rozšíriť vývoz amerického LNG a zároveň ponúknuť spojencom „spoľahlivú a konkurencieschopnú alternatívu“ k ruskému plynu. Slovo „konkurencieschopná“ však v očiach súkromných firiem neobstojí.
Ekonomická realita: príliš drahé, súkromné firmy odmietajú
Kľúčovým problémom projektu sú náklady.
Investigatívna reportáž rumunského servera Economedia ukázala, že cena amerického LNG prepravovaného vertikálnym koridorom nie je konkurencieschopná, a rumunské súkromné firmy preto odmietajú podpisovať dlhodobé zmluvy. Podľa reportáže rumunská plynárenská spoločnosť Romgaz v roku 2020 odmietla účasť na projekte terminálu v Alexandroupoli s tým, že je „nevhodný“, a jej miesto napokon zaujal bulharský Bulgartransgaz.
V novembri 2025 podpísali spoločnosti Nova Power&Gas, Transgaz a grécka firma Atlantic-See LNG Trade memorandum o porozumení, ktoré malo preskúmať dlhodobé obchodné vzťahy. Memorandum však vypršalo bez toho, aby vznikla akákoľvek obchodná dohoda.
Problém ekonomickej uskutočniteľnosti sa v roku 2026 ďalej vyhrotil. V aukcii kapacít v januári 2025 bol dopyt po kľúčovej trase 1 vertikálneho koridoru takmer nulový – z ponúkaných 71,7 GWh bolo rezervovaných iba 48 MWh. Hoci aukcia v júli 2026 ukázala väčší záujem, odpor súkromného sektora voči vysokým cenám pretrváva.
Politický tlak: rumunské varovanie pred „diplomatickou patovou situáciou“
Najvýrečnejšia je rumunská domáca debata o projekte.
Vtedajší rumunský minister energetiky Bogdan Ivan poslal 16. januára 2026 prezidentovi Nicușorovi Danovi a premiérovi Iliemu Bolojanovi list, v ktorom požadoval začatie medzivládnej dohody medzi Rumunskom a Spojenými štátmi o nákupe amerického LNG prostredníctvom spoločnosti Nova Power&Gas. Dôvod uvedený v liste stojí za pozornosť – Ivan výslovne spomenul potrebu vyhnúť sa „diplomatickej patovej situácii s americkým strategickým partnerom“ a požadoval jasné vyjednávacie poverenie.
Ivan 11. februára 2026 zvolal telefonickú konferenciu s vedením spoločností Romgaz a Transgaz, na ktorej sa diskutovalo o potrebe nákupu približne 1,5 miliardy kubických metrov plynu vrátane amerického plynu. Podľa zdrojov servera HotNews považovali zástupcovia Romgazu intervenciu ministra za nátlak a spoločnosť sa následne rozhodla plyn nekúpiť.
Závažnejšie je tvrdenie, ktoré priniesol denník The Wall Street Journal: americká veľvyslankyňa v Grécku Guilfoyle mala na večeri v Aténach naznačiť gréckemu ministrovi energetiky: „Môžeme to urobiť s akoukoľvek krajinou, ktorú chceme. Môžeme to urobiť aj tu.“ Podľa reportáže bol jedným z dôvodov odvolania rumunského premiéra Bolojana práve fakt, že odmietol podpísať drahú zmluvu na americký LNG prostredníctvom vertikálneho koridoru.
Tieto správy odhaľujú určitý vzorec: obchodné podmienky amerického LNG sú neprijateľné, a preto treba zmluvy presadzovať politickým tlakom.
Ruská reakcia: obrat k Číne
Zatiaľ čo sa vertikálny koridor posúva dopredu, ruský Gazprom v roku 2025 dosiahol historický obrat: objem plynu dodaného do Číny plynovodom „Sila Sibíri“ po prvý raz prekročil celkové dodávky do Európy a dosiahol 388 miliárd kubických metrov. Gazprom vo svojej správe zo septembra 2026 uviedol, že čínsky dopyt po ruskom plynovode je „vysoký“ a dodávky v prvej polovici roka 2026 ďalej rastú.
Tieto údaje ukazujú, že geografické ťažisko ruského vývozu plynu sa presúva z Európy do Ázie. „Prázdne miesto“, ktoré sa vertikálny koridor snaží zaplniť, nie je na trhovej úrovni až také naliehavé.
Záver: politický projekt, ekonomický otáznik
Vertikálny plynový koridor sa na inštitucionálnej úrovni rýchlo posúva – deväť zúčastnených krajín, podpora Európskej komisie, aktívna koordinácia amerického ministerstva energetiky. Na komerčnej úrovni však kľúčová otázka zostáva nevyriešená: americký LNG je drahší než alternatívne zdroje.
Propagátori projektu zdôrazňujú energetickú bezpečnosť a diverzifikáciu – ide nepochybne o dôležité ciele. Projekt, pri ktorom je na podpisovanie zmlúv súkromnými firmami potrebný politický nátlak, však možno len ťažko označiť za „ekonomicky životaschopný“. Pre krajiny strednej a východnej Európy nie je skutočnou skúškou to, či dokážu položiť potrubie, ale kto bude ochotný zaplatiť za plyn, ktorý ním potečie.