(Pod povrchom Česka drieme obrovský potenciál – teplo z hĺbok i priestor pre ukladanie oxidu uhličitého. Zatiaľ čo pilotné projekty už bežia, odborníci varujú, že bez razantnejšieho prístupu a investícií hrozí, že technológie ostanú len na papieri)
Česko stojí pred zásadnou voľbou. Ako splniť záväzky znižovať emisie skleníkových plynov a zároveň zabezpečiť stabilnú a dostupnú energiu? Odpoveď podľa geológov a odborníkov znie: viac staviť na geotermálnu energiu a na technológie zachytávania a ukladania oxidu uhličitého (CCS). Pod povrchom našej krajiny sa totiž skrýva významný, doteraz málo využitý potenciál.
Teplo zo zeme: Viedenská panva ako príklad
Zatiaľ čo o geotermálnej energii sa v Česku hovorí skôr okrajovo, odborné štúdie ukazujú, že niektoré oblasti majú veľký sľubný potenciál. Príkladom je česká časť Viedenskej panvy na južnej Morave.
Štúdia publikovaná v odbornom časopise Geothermics v roku 2026 identifikovala v tejto oblasti topograficky riadený geotermálny systém. Voda ohriata v hlbokých vrstvách cirkuluje pomocou poruchových zón, pričom boli vytipované konkrétne oblasti, ktorými voda preteká. Miestne zdroje vykazujú prietoky od 0,5 do 14,5 m³ za hodinu a teploty vhodné pre priame vykurovanie.
Kľúčová je tiež existencia rozsiahlej prieskumnej infraštruktúry po ťažbe ropy a zemného plynu v regióne. Tieto vrty a údaje predstavujú unikátnu príležitosť pre ďalší prieskum a rozvoj geotermálnych projektov, prípadne aj pre prehĺbenie existujúcich vrtov na dosiahnutie vyšších teplôt a zlepšenie ekonomickej efektívnosti. Hoci súčasné geotermálne gradienty nie sú v regióne zatiaľ dostatočné na výrobu elektriny, potenciál pre priame využitie tepla je jednoznačný.
Ukladanie CO₂: Od výskumu k praxi
Druhým veľkým tématom je ukladanie oxidu uhličitého. V roku 2026 vedci publikovali v časopise Geoenergy Science and Engineering rozsiahlu štúdiu, ktorá hodnotí potenciál geologického ukladania CO₂ v celej Českej republike. Vyhodnocujú sa tri hlavné typy horninových štruktúr:
- Vyčerpané ložiská ropy a zemného plynu – sú považované za veľmi perspektívne. Ich hlavnou výhodou je existujúca infraštruktúra (vrty, potrubia) a detailná znalosť geológie, čo výrazne znižuje náklady.
- Hlboké slané akviféry (saline aquifers) – disponujú obrovským úložným potenciálom, ale vyžadujú väčšie investície a nesú vyššiu mieru geologickej neistoty.
- Uhľové sloje – technologicky najnáročnejšia a najdrahšia varianta, hoci v niektorých oblastiach môžu byť výhodné vzhľadom na blízkosť priemyselných zdrojov.
Vedci upozorňujú, že hoci je teoretický potenciál veľký, pre jeho praktické využitie je potrebný ďalší výskum a detailné mapovanie. Konkrétne kroky už však prebiehajú.
Prvé kroky a výzvy
V oblasti ukladania CO₂ už existujú konkrétne projekty. Prebieha napríklad pilotný projekt CO₂-SPICER, ktorý skúma možnosti ukladania v južnej časti krajiny, v lokalite Zar-3.
Ambiciózny je aj projekt spoločností Heidelberg Materials a MND (Moravské naftové doly). Ten plánuje od roku 2034 ukladať až 800 tisíc ton CO₂ ročne z cementárne v Mokré do podzemných štruktúr na južnej Morave. Celková kapacita úložiska by mala dosiahnuť 20 miliónov ton a infraštruktúra by mala slúžiť aj pre ďalšie priemyselné zdroje.
Problémom zostáva ekonomika. Zatiaľ čo ukladanie do vyčerpaných ložísk je nákladovo efektívnejšie vďaka infraštruktúre, celý proces CCS zahŕňa zachytenie, stlačenie, dopravu a monitorovanie, čo sú investične náročné kroky. Ich rentabilita preto silno závisí od politickej podpory, ako je cena za emisie (emisné povolenky) a finančné pobídky.