(Solárne a veterné elektrárne vyrábajú elektrinu za zlomok ceny fosílnych palív. Problém je, že nedokážeme ovplyvniť, kedy svieti slnko a kedy fúka vietor. A práve to ich predražuje)
Možno ste už počuli, že elektrina z obnoviteľných zdrojov, teda solárne a veterné elektrárne, patrí k najlacnejším zdrojom elektriny na svete. Lenže keď si kúpite novú fotovoltaiku na strechu, stále platíte stovky až tisíce za megawatthodinu, čo vám tečie zo zásuvky. Prečo sa tieto dve veci nevylučujú? Odpoveď sa skrýva v dvoch slovách: nestálosť a trhový mechanizmus.
Výrobné náklady sú nízke, ale nestačí to
Keď svieti slnko alebo fúka vietor, solárne a veterné elektrárne nevypúšťajú žiadne emisie a nepotrebujú palivo. Ich prevádzkové náklady sú prakticky nulové. Z hľadiska samotnej výroby sú naozaj najlacnejšie.
Náklady na výrobu (LCOE) solárnych a veterných elektrární navyše za posledných pätnásť rokov dramaticky klesli. Podľa Medzinárodnej agentúry pre obnoviteľnú energiu (IRENA) mali v roku 2022 viac než štyri pätiny nových obnoviteľných zdrojov nižšie náklady než fosílne palivá. Problém je v tom, že táto cena je len jedna časť rovnice.
Princip cenotvorby na trhu: najdrahší určuje cenu pre všetkých
Energetický trh funguje tak, že výslednú cenu elektriny určuje najrýchlejší respektíve najrdrahší zdroj, ktorý je v danú chvíľu potrebný na pokrytie dopytu. Toto je kľúč k pochopeniu paradoxu.
Stačí si predstaviť, ako sa postupne zapájajú elektrárne, aby pokryli spotrebu. Ako prvé sa do siete pripoja najlacnejšie obnoviteľné zdroje. Potom jadrové elektrárne, následne uhoľné a nakoniec plynové elektrárne, ktoré sú prevádzkovo najdrahšie.
Problém je, že keď večer prestane svietiť slnko a prestane fúkať vietor, musia do siete naskočiť drahé záložné zdroje. Ich cena potom určuje cenu pre všetky vyrobené megawatthodiny – vrátane tých, ktoré boli vyrobené z obnoviteľných zdrojov. Tento mechanizmus (tzv. merit order) vysvetľuje, prečo je aj zelená elektrina tak citlivá na cenu plynu.
Záložné zdroje sa predražujú, čím menej vyrábajú
Čím viac je v sieti lacných obnoviteľných zdrojov, tým menej musia záložné zdroje (uhlie, plyn) vyrábať. To zhoršuje ich ekonomiku, pretože keď nevyrábajú, nezasluhujú, ale musia byť neustále pripravené na okamžité spustenie. Aby sa im prevádzka vyplatila, musia zvyšovať cenu za vyrobenú megawatthodinu. Tým paradoxne lacné OZE tlačia nahor cenu elektriny zo záložných zdrojov, ktorá potom určuje cenu pre všetkých.
Siete a ďalšie skryté náklady
Rozvoj obnoviteľných zdrojov prináša aj ďalšie náklady, ktoré nie sú hneď vidieť. Decentralizácia výroby vyžaduje posilňovanie distribučných a prenosových sústav, čo sa premieta do regulovanej zložky ceny. Diskutuje sa tiež o nutnosti dotovať uhoľné a plynové elektrárne, aby boli k dispozícii ako záložné zdroje, aj keď inak môžu byť stratové.
Až OZE pokryjú všetko, nemusí to byť problém. Ale potrvá to
Dlhodobým cieľom je záložné zdroje nahradiť kombináciou akumulácie energie (batérie, prečerpávacie elektrárne), lepším prepojením sietí v rámci Európy a flexibilnou spotrebou. Kým však tieto systémy nebudú dostatočne kapacitné, budú drahé záložné zdroje a cena plynu určovať výslednú cenu elektriny.
Skutočnosť, že OZE nemôžu byť lacné, nie je dôsledkom toho, že by sa ich výroba predražila. Sú lacné. Sú však nestále. A táto nestálosť si vyberá svoju daň, kým nebude vyriešená otázka ich spoľahlivého a lacného uskladnenia.