(Dvaja rôzni pozorovatelia môžu vidieť dve rôzne reality – a obaja majú pravdu. Potvrdil to experiment s kvantovým počítačom. Otázkou zostáva, či to platí aj pre náš makrosvet, alebo len pre svet atómov)
Vedci z Heriot-Watt University v Edinburghu uskutočnili experiment, ktorý otriasol základmi toho, čo považujeme za „realitu“. Použili na to malý kvantový počítač so šiestimi fotónmi a otestovali slávny myšlienkový experiment Eugena Wignera z roku 1961. A výsledok? Zdá sa, že kvantová mechanika skutočne vylučuje existenciu objektívnych faktov. Dvaja rôzni pozorovatelia môžu mať každý svoju vlastnú „pravdu“ – a obe sú v rámci kvantovej teórie platné.
Myšlienkový experiment Wignerov priateľ
Predstavte si, že váš priateľ v uzavretom laboratóriu hodí kvantovou mincou, ktorá je v superpozícii hlavy aj znaku. Priateľ uvidí konkrétny výsledok. Vy však zvonku – podľa kvantovej mechaniky – musíte priateľa aj mincu opísať ako previazanú superpozíciu oboch možností. Keď si potom porovnáte poznámky, priateľ bude trvať na tom, že videl určitý výsledok. Vy však nebudete súhlasiť, pretože ste ho pozorovali ako súčasť superpozície. Objektívna realita sa tak začína rozplývať.
Experiment s kvantovým počítačom
Wignerov scenár zostal dlho len teóriou. Tím pod vedením profesora Alessandra Fedrizziho ho však preniesol do reality na malom kvantovom počítači. Využil na to tri páry previazaných fotónov. Jeden pár predstavoval mince a ďalšie slúžili na ich meranie vnútri aj mimo virtuálneho laboratória. Po týždňoch zhromažďovania údajov vedci zistili, že porušili takzvanú Bellovu nerovnosť. V praxi to znamená, že kvantová mechanika je nezlučiteľná s predpokladom objektívnych faktov. Rôzni pozorovatelia si tak môžu vytvárať vlastné „alternatívne“ pravdy.
Čo to znamená pre realitu?
Podľa Fedrizziho to otvára otázku, či objektívne fakty vôbec existujú, alebo či je realita vždy subjektívna. V každodennom svete sa bežne zhodneme na tom, že Mesiac je na oblohe, aj keď ho nikto nevidí. V mikrosvete však takáto jednoznačná realita neexistuje, pokiaľ ju nezmeriame. Fakty tak podľa našej najlepšej teórie môžu byť subjektívne.
Prečo by nás to malo zaujímať?
Môže to vyzerať ako čisto akademická hračkárka, no má to hlboké dôsledky. Spochybňuje to samotné základy vedeckej metódy, ktorá stojí na opakovateľnosti a meraní. Otvára to nové otázky o úlohe pozorovateľa vo vesmíre. A najmä – pripomína nám to, že skutočnosť je oveľa čudnejšia, než si naše zmysly dokážu predstaviť.