(Microsoft, Google a Amazon financujú reštart odstavených elektrární, pretože veterné turbíny a solárne panely im nestačia. Zatiaľ čo Amerika oživuje nefunkčné reaktory, Česko stavia nové. A náklady na likvidáciu tých starých? Tie zaplatia daňoví poplatníci)
Znie to ako scenár z energetického trileru. Jadrové elektrárne, ktoré boli pred rokmi odstavené ako nerentabilné, sa vracajú do prevádzky. A dôvod nie je ekologický ani politický. Je ním hlad po elektrine. Dátové centrá pre umelú inteligenciu totiž spotrebúvajú toľko energie, že si technologickí giganti povedali: postavíme si vlastné elektrárne. Pokojne aj tie, ktoré už raz skončili.
Tri prípady, ktoré menia pravidlá
Three Mile Island – symbol jadrovej havárie z roku 1979. Jeho prvý blok bol odstavený v roku 2019. Teraz Microsoft financuje jeho oživenie. Podpísal 20-ročnú zmluvu na odber 100 % výkonu – 835 megawattov pre svoje dátové centrá . Reštart je naplánovaný na začiatok roka 2027 .
Palisades v Michigane – prvý reštart jadrovej elektrárne v histórii USA. Federálna vláda naň poskytla pôžičku vo výške 1,5 miliardy dolárov a štát Michigan pridal ďalších 150 miliónov . Dôvod? Opäť dátové centrá a potreba stabilnej energie .
Duane Arnold v Iowe – elektráreň bola zatvorená v roku 2020, pretože bola drahá. Teraz ju spoločnosť NextEra oživuje s pôžičkou 1,9 miliardy dolárov od ministerstva energetiky . A prečo? Google tu stavia dátové centrá za 7 miliárd dolárov a podpísal zmluvu na 25 rokov odberu .
Koľko to stojí?
Reštart nie je lacná záležitosť. Podľa analytickej správy pre Belgicko, kde chcú oživiť päť reaktorov, sa náklady odhadujú na 3 až 4 miliardy eur – teda približne 75–100 miliárd korún . A to nezahŕňa náklady na splnenie nových regulačných požiadaviek, ktoré môžu byť výrazne vyššie .
A potom je tu druhá strana mince: náklady na likvidáciu. Podľa Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (IAEA) stojí likvidácia jedného reaktora až 2 miliardy dolárov (približne 1,75 miliardy eur) . A to len v ideálnom prípade. Príklady z praxe ukazujú, že skutočnosť je oveľa horšia:
- Lubmin v Nemecku: pôvodný plán počítal s dokončením likvidácie do roku 2015 za 1 miliardu eur. Dnes sa odhaduje na 10 miliárd eur a dokončenie v polovici 40. rokov .
- Zo 600 postavených reaktorov bolo úplne zlikvidovaných len 20 .
- Globálne by sa likvidácia odstavených elektrární mohla stať biliónovým problémom, ktorý zaplatia daňoví poplatníci .
Čo je „turecké hospodárstvo“?
V českom prostredí sa na chaotické, neefektívne a improvizované hospodárenie používa výraz „turecké hospodárstvo“. Ide o ľudové označenie stavu, keď sa niečo robí živelne, bez plánu a s minimálnym ohľadom na náklady či dlhodobé dôsledky.
A presne tak môže pôsobiť aj súčasný prístup k jadrovej energetike. Amerika oživuje nefunkčné reaktory, pretože je to rýchlejšie než stavať nové – čakacie lehoty na pripojenie k sieti sú päť až sedem rokov . Lenže pritom sa zabúda na to, čo príde neskôr: kto zaplatí likvidáciu, keď tieto elektrárne opäť doslúžia?
Ako je na tom Česko?
Česko ide inou cestou. Stavia nové bloky v Dukovanoch s kórejskou spoločnosťou KHNP a plánuje malé modulárne reaktory (SMR) na miestach bývalých uhoľných elektrární . Je to rozumné – využije existujúcu infraštruktúru a pripojenie k sieti. Ale náklady na likvidáciu starých elektrární zostávajú na nás.
Čo si z toho odniesť?
Svet sa vracia k jadrovej energetike. Nie preto, že by bola ekologická, ale preto, že dátové centrá a AI potrebujú stabilnú energiu 24/7 a obnoviteľné zdroje to samy nezvládnu . Amerika oživuje nefunkčné reaktory, pretože je to rýchlejšie než stavať nové.
Za touto jadrovou renesanciou sa však skrýva obrovský účet, ktorý bude musieť niekto zaplatiť. A história ukazuje, že to budú daňoví poplatníci. Nie Microsoft, nie Google, nie Amazon. Tí si platia len tú časť, ktorá im dodáva energiu do dátových centier.
Zatiaľ čo sa tešíme z návratu jadrovej energetiky, mali by sme si položiť nepríjemnú otázku: Kto zaplatí likvidáciu, keď tieto elektrárne opäť doslúžia?